Naša cesta sa začala v pondelok večer odchoodom z Londýna. Aj napriek tomu, že sme prišli pol hodiny vopred sme boli poslední a autobus vyrazil hneď ako sme nastúpili. Cesta ubehla pomerne rýchlo aj keď bolo na sedadlách dosť málo miesta a väčšinu sme prespali. Prebral nás až pohľad na batohy položené na chodníku vedľa autobusu. Tak sme sa ocitli v chladnom edinburghskom ráne.

Do otvorenia informačného centra bolo niečo viac ako dve hodiny, tak sme si dali pripravené chleby a prešli sa po prázdnych uliciach. Našou hlavnou úlohou bolo nájsť požičovňu áut a čo najskôr vyraziť na cestu. Po trampotách s hľadaním kanceárie HolidayAutos v Londýne bolo celkom potešujúce keď sme v informačnej kancelárii dostali letáčik so zoznamom asi desiatich požičovní aút. Prvá nevyšla, ale hneď druhá ponúkla ešte lepšiu cenu ako sme odhadovali. Ešte sme nakúpili lieky pre chorú Maťu. Po veľmi rýchlej procedúre v kancelárii Anchor Car Hire sme nasadli do auta (na prvej zastávke sme ho pomenovali Ferďo) a vyrazili. Prvá križovatka - vlastne kruhový objazd - bola trochu obtiažna, ale potom išlo šoférovanie hladko. Z Edinburghu sme sa vydali na sever cez Forth Bridge. Minuli sme pár dediniek na pobreží a odbočili sme na označenú pláž v dedinke Kirkcaldy. Počasie našťastie vôbec nebolo typické. Svietilo krásne slniečko a my sme sa prvýkrát opájali škótskym vzduchom a vylihovali na útese s výhľadom na edinburghský breh. Ďalej sme pokračovali po pobreží. Táto časť pobrežia ponúka najčistejiu vodu a pláže, takže sme zastali v deinke Elie, zobrali si do batoha niečo na varenie a išli preskúmať pláže. Najprv sme sa ale rozhodli najesť a tak sme zašli na vyvýšený výbežok súše. Odtiaľ sme zbadali živého tuleňa. No a pozorovať tuleňa ako sa vyhrieva na skale a potom zas chladí vo vlnkách bol nevynechateľný zážitok.

Takýto plní dojmov sme si navarili ravioly a naplnili aj naše žalúdky. Ešte som sa krátko na osvieženie okúpal a pobrali sme sa ďalej. Naša najbližšia zastávka bola v Craile. Je to (ako aj ostatné okolité dedinky) typická prímorská osada s nízkymi prevažne bielymi omietnutými domami s typickou vôňou stálej vlhkosti. V malom prístave bol akurát kľud ale bolo jasné, že časť domácich obyvateľov sa stále živí rybolovom. Aj stánok s údajne výbornými klepietkami bol už zatvorený. Tak sme sa museli po jedlo vydať do Fish&Chips stánku a odskúšať ďalšiu z tradičných vecí. A veru podľa mňa to bolo to najlepšie Fish&Chips aké som tam jedol. Kúpené v malom mastnom dedinskom stánku od dobre stavanej zamastenej predavačky. Už sa začalo schyľovať k večeru a tak sme začali rozmýšlať o táborisku. Za St. Andrewom sme zahli smerom k moru, našli krásny park, akurát že tesne pred pobrežím bola búdka kde sa platilo za vstup a okrem toho cestu o deviatej na noc zatvárali. Netrúfli sme si ostať a tak sme prišli nič nenajdúc až do dediny Tayport, kde sme sa rozhodli ostať v (aj keď pomerne drahom - L10) kempe.

Ráno bolo počasie trochu sychravejšie, takže sme po raňajkách nasadli do auta a prakticky bez prestávky sa presunuli až k Dunnotar Castle. Hrad stojí na výbežku pevniny s ktorou je spojený iba úzkym hrebeňom medzi útesmi brehu a výbežku. Na plošinke výbežku, ktorá sa z brehu nezdá príliš veľká, ale v skutočnosti má pomerne veľk ú plochu sa nachádzajú ruiny jednotlivých častí hradu.

Absolvovali sme prehliadku všetkých priestorv a malú prechádzku po pobreží. Odtiaľ sme sa vybrali smerm na Aberdeen. Cestou sme si ešte pri jednej pumpe navarili obed. Do "šedého mesta" sme sme vošli v počasí, ktoré s ním ladí. Skutočne všetky domy sú tu postavené z materiálu šedej farby čo v sychravom počasí vytvára pomerne ponurú atmosféru. Tú však vyvažuje ruch tretieho najväčšieho mesta v Škótsku. Po krátkej prechádzke, nákupe pohľadníc a jednom čaji sme pokračovali v ceste. Odklonili sme sa od pobrežia, lebo sme ho už videli dosť a otočili sa smerom na západ. Po necelej hodinke jazdy sme dorazili k dalšiemu hradu. Crathes Castle však nebol iba zrúcaninou ale obývaný udržiavaný zámok. Bolo už pomerne neskoro, takže dnu sme sa nedostali ale zato sme si aspoň krátko pozreli park a záhrady patriace k zámku. Boli nádherné.

Jediná nevýhoda bola, že sme sa do nich dostali popri búdke kde sa kupovali lístky a tak sme mali dojem, že sme tam na čierno a rýchlo sa ponáhľali von. V parku okolo prístupovej cesty k hradu sme si našli miesto kde sa dal postaviť stan a tak sme tam ostali nocovať.

Na ďalší deň sme naplánovali turistiku. Obtiažnosť sme pripspôsobili ešte stále nie stopercentnému zdravotnému stavu. Z dedinky Banchory sme asi za hodinku a pol vyšli na kopec Scolty Hill. Vďaka jeho holému vrcholcu bol odtiaľ výborný výhľad na okolitú krajinu.

Tiež sme sa do sýtosti najedli čučoriedok. Z Banchory sme s malou prestávkou na obed vedľa letiska pre vetrone pokračovali ďalej na západ. Zastavili sme až v dedinke Balmoral, kde sme chceli vidieť ďalší zámok. Nepodarilo sa - akurát ho rekonštruovali. Nevadilo. Zabočili sme na sever a prvýkrát sme sa dostali na "single track road" čiže cestu s jedným pruhom a miestami na vyhýbanie. Stúpali sme do kopcov. Asi po desiatich kilometroch sme sa dostali na miesto, ktoré vyzeralo ako stred nekonečných kopcov pokrytých vresom rôznych farieb. Odtiaľ sme mierne klesli do údolia a po kamennom moste prekročili riečku.

Po ďalších pár kilometroch sme neplánovane odbočili k Corgaiff Castle. Tento minizámoček správne kontrastoval a vyvažoval rozľahlosť okolitých kopcov. Trojposchodová budova s jednou izbou veľkosti väčšej obývačky na každom poschodí a príjemnou skromnou expozíciou nám ponúkla oddychovú zmenu. Údajne najvyššie položenú dedinu - Tomintoul - sme minuli a spustili sme sa k pobrežiu Severného mora. Po diaľnici sme vošli do Invernessu. Tam sme vyhľadali kemp. Nezdalo sa, že by sa dalo v okolí nájsť nejaké kľudné miesto na stanovanie a okrem toho sme plánovali podvečer vyraziť do mesta. Možno aj vzhľadom na náladu sa obhliadka mesta obišla bez veľkého nadšenia. Využili sme všetky vymoženosti kempu a išli spať.

Ďalší deň - piatok - sme sa otočili na juhozápad a po východnej strane Loch Ness vyštartovali. Už po prvých kilometroch bolo jasné, že voľba menej frekventovanej a turisticky menej známej strany bola správna. Úzka cesta klukatiaca sa popri brehu jazera, lemovaná nízkymi brezami ponúkala krásne výhľady.

Opäť sme zastavili na neplánovanej zastávke. Upútavka na vodopády. Krátky chodníček od parkoviska viedol k vzhľadom na blízkosť jazera k pomerne vysokým vodopádom. V ten deň sme sa tešili slnku. Okrem slnka dotvárala dojem dvojica obchodov potraviny-pošta a kaviareň-antikvariát-suveníry. Asi v polovici Loch Ness sme odbočili vľavo do doliny Loch Killin. A keď sa po piatich míľach ukázalo pred nami nádherné jazero obklopené kopcami blysla mi v hlave myšlienka - nepokračovať ďalej.

Odparkovali sme auto a obišli jazero. Potom sa už nedalo rozhodnúť ináč ako zostať. Prvý (a posledný) krát sme si spravili oheň. Od večere nás vyrušili iba ovce. Vlastne nekonečný pás oviec, ktorý lemoval jazero po celej jeho (asi trojkilometrovej) dĺžke. Noc bola veterná.

Ráno sme vstali s jediným hlavným cieľom - zdolať Ben Nevis. Cestou z doliny Loch Killin sa mi prvýkrát zdalo, že sa niečo končí. Dovtedy sa stále objavovali nové, krajšie veci ale teraz som mal dojem, že latka sa zdvihla vysoko. Vo Fort Williame sme našli zberné parkovisko a vyštartovali na výstup. Prvý úsek bol pohodový a slnko nás poriadne zapotilo. Druhú polovicu sme naopak šlapali v hmle a drobnom daždi. Ako bolo písané v príručke, vrchol je takmer stále v oblakoch.

Aj preto sme sa na ňom zdržali len krátko a vyštartovali späť. Dážď trochu zhustol a my sme kompletne premokli. Takže sme si urobili v aute improvizovanú sušičku. Prechádzka po Fort Williame bola príjemným zakončením dňa. Jediná nevýhoda bola, že všetky dorbé reštaurácie už boli beznádejne plné (niektoré až na ďen vopred). Hľadať voľné priestransto vhodné pre stan by bolo asi trvalo dlho, takže sme s opýtali v jednom z domov a postavili si stan na ich lúke.

Ráno sme zbalili stan, poďakovali a odišli. Naraňajkovali sme sa pár kilometrov ďalej pri Neptun's Stairway - čiže sústave asi desiatich plavebných komôr spájajúcich dve jazerá sústavy zvanej Cledonian Canal, ktorá prakticky vytvára vodnú cestu naprieč Škótskom. Najedený sme vyštartovali. Odbočili sme na východ a vstúpili do Glen Coe. Jedného z najkrajších a turisticky najobľúbenejších údolí. Krátko sme sa zastavili na jeho dolnom konci.

Ako sme prechádzali popri malých parkoviskách sledujúc okolité kopce, mrzelo nás, že nemáme o niekoľko dní viac času. Tu sme videli asi najviac turistov a turistických chodníkov. Cesta nás doviedla do oblasti Rannoch Moor. Je to nádherná pahorkatá oblasť s jazerami. V dedinke Crainlarich sme zastavili na obednú prestávku. Jediný podnik ktorý sme našli bola staničná reštaurácia miestnej železničky. V tomto prípade to však bolo na prospech. Príjemnú atmosféru nám dotvoril dokonca aj prechádzajúci vlak. Bývanie sme si našli v dedine Strathyre v parku neďaleko kempu. Čo sme opäť využili na očistu tela. Večer sme si ešte podrobne popozerali ako sa žije na škótskom vidieku a rýchlo sme rozpoznali rozdiel. Vôbec to nevyzeralo ako že sa všetci ľudia odsťahúvajú do miest a dediny ostávajú len pre starších. Naopak rodinná zástavba v peknom prostredí, základné vybavenie a život plynúci z turistyckého ruchu pôsobili dosť príťažlivo.

Ráno sme opäť vyrazili a zastali v najbližšom Callandere. Tam sme sa najedli a spravili nákupy. Do oblasti Trossachs sme vošli s očakávaním. Údajne jedna z najkrajších častí škótskej prírody. Hneď doobeda sme zastavili a vystúpili na Ben Aan.

Ten bol skutočne pekný. Najmä výhľad na Loch Katrine. A ešte množstvo čučoriedok. Zostúpili sme dole a pokračovali. Poobede sme dorazili do Stirlingu. Mesta s bohatou históriou a množstvom pamiatok. Na hrade nás trochu odradilo pomerne drahé vstupné na to koľko času by sme mali na prehliadku. Tak sme sa išli pozrieť na druhú nakvýraznejšiu pamiatku - Wallace Monument. Z kopca na ktorom veža (postavená na počesť slávneho bojovníka) stojí ponúka celkom pekný výhľad na mesto, ale zároveň je otvorený vetru, takže sme sa zdržali len krátko. Tak sme aspoň zašli do mesta na večeru do tradičného lokálu. Celkom sme sa zdržali takže sme opäť nemali veľký výber, kde sa utáboríme. Vybrali sme jednu z odbočiek a dúfali že miestny farmári budú mať jednu lúku kde naás nechajú prespať. Už ako sme sa blížili k domom, bolo poznať že sa zamieriavajú na chov dobytka. Opýtali sme sa teda kde by sa dal postaviť stan, tak aby sa v ňom dalo do rána pokojne prespať. Majiteľ nám ukázal lúku, ktorá sa aj nám javila že je jediná kde sa nepasú kravy. Ale iba dovtedy kým sme sa nepriblížili. Stádo, ktoré sa prehnalo miestami, kde mál stáť náš stan nás trochu odradlio. Jediná alternatíva ktorá naám ostávla, bolo trochu sa uskromniť, sklopiť sedadlá a prespať v aute. Nevieme isto či farmárovi ušla krava, ale ešte asi hodinu a pol jazdilo okolo nás v pravidelných intervaloch hore-dole auto. (Každá udalosť má niekoľko interpretácií. Tak napríklad noc strávená v aute je v Peťovom podaní úplne bezvýznamná a ona pri tom bola "magická". Mám taký dojem, že v tú noc bol spln a bola dobrá viditeľnosť. Petrík si najprv sklopil sedadlo, lahol si na brucho, nohy zasrčil pod volant a seriózne sa snažil zaspať. Po chvíli som sa ho odvážila spýtať, či sa nechce vyzliecť alebo tak nejako. Povedal, že nie. Keď začalo jazdiť okolo nás auto majiteľa pozemku, ktorý asi naháňal kravu, P. vymyslel, že sa budeme tváriť akože tam nie sme. Komika tejto situácie spočívala v tom, že P. to bral seriózne vážne a keď sa náhodou nekrčil - teda neukrýval vo vlastnom aute, tak sa snažil zaspať. Tak to je všetko z mojej strany.)

Ráno sme sa cítili napriek stiesneným pomerom celkom fajn. Potravín sme mali ešte dosť. Čakala nás ale ťažšia a smutnejšia úloha. Uložiť veci, zbaliť batohy a upratať auto. Po ľavej strane rieky Forth sme vyrazili smerom na Edinburgh. Ešte za ranného oparu sa nám podarilo nájsť parkovisko kde sme sa najedli a rozlúčili s naším Ferďom.

Minuli sme krásnu dedinku Cullross a boli sme pri Forth Bridge. Auto sme vrátili tak rýchlo, že som si to ani nestihol uvedomiť a už sme si museli zvykať na novú realitu - všetky veci si niesť po svojich. Kemp bol naštastie v tej istej štvrti, ale aj tak nám presun dal zabrať. Postavili sme stan, uvarili obed a vyrazili do ulíc Edinburghu.